Anglický učiteľ George Pocock sa 8.januára v roku 1826 rozhodol vydať na neobyčajnú cestu. Vzal so sebou aj svoju manželku a deti a vyrazili na výlet, ktorý meral 182 kilometrov, vyšli z Bristolu a namierené mali do Marlborough. Nehovorili by sme o tom, ak by cestoval v koči ťahanom koňmi, ale on sa rozhodol, že namiesto koní zapriahne dva obrovské šarkany a toto novovzniknuté vozidlo pomenoval „Charvolant".
Testovali aj jeho potomkovia
Tohto cestovateľa fascinovali šarkany už od detstva, zaujímal sa o ich silu a skúšal ju tak, že k nim priviazal kamene a pozoroval, či sa budú vznášať. S pribúdajúcim vekom boli tieto jeho pokusy odvážnejšie a aj nebezpečnejšie. Do jedného z experimentu zapojil aj svoju dcéru: posadil ju do prúteného kresla a priviazal ho k šarkanovi, ktorý meral 10 metrov. Potom ho navigoval na prelet cez roklinu Avon Gorge, dievča našťastie pokus prežilo.
Vynález bol aj patentovaný
Tento vynález si dal patentovať o dva roky neskôr pod názvom Charvolant. Išlo o koč a dva šarkany pripevnené na jednom lane, ktoré meralo takmer 500 metrov. Pohonom bol vietor, ktorý dokázal aj viacerých pasažierov prepraviť dosť vysokou rýchlosťou, jedna z jázd dokázala prekonať až 32 rýchlosť kilometrov za hodinu. Koč sa riadil volantom, ktorý mal tvar písmena „T“, ním sa ovládali predné kolesá a tiež štyrmi vodiacimi lankami, ktoré boli pripojené k šarkanom. Vozidlo malo aj brzdu, bola to železná tyč, ktorá sa v prípade potreby brzdenia jednoducho zaryla do cesty.
Šarkany boli ekonomickejšie
Po testovacích jazdách, ktoré Pocock s kočom absolvoval, vydal aj knihu, a v nej opisuje výhodu tohto spôsobu dopravy, pohodlnosť, ale hlavne rýchlosť. Pri jazde bol totiž koč jemne nadvihovaný šarkanmi, a tak nerovnosti na ceste cestujúci pociťovali len minimálne. Vynálezca sa verejnosť snažil presvedčiť o jeho ekonomickej výhode a zároveň tým chcel vzbudiť záujem o Charvolant. Argumentoval tým, že kone potrebujú krmivo, ale šarkany nie, a takisto išlo aj o mýto, ktoré sa platilo od počtu zapriahnutých koní. Ale keďže toto vozidlo neťahali zvieratá, platenie mýta nemalo reálne základy.
Pocock sa veľmi snažil, aby sa jeho vynález stal medzi verejnosťou populárnym, no nestalo sa. Pod to nezáujem sa zrejme podpísalo veľmi zložité riadenie, ku ktorému bol potrebný dlhodobý tréning, ale rodinu tohto vynálezcu tento neúspech neodradil, cestovali ním až do Pocockovej smrti v roku 1843.